Mystická stránka

Nad bytostnou ríšou sa vznáša duchovná ríša. Tak ako

V jemnohmotnom vesmíre žijú duše ľudí po smrti.

V bytostnej ríši žijú veľkí a malí bytostní, bytosti.

V duchovnej ríši žijú duchovia.

Dokonalý duch, i keď má slobodnú vôľu, si nikdy nevolí cestu pochybnosti, pokrivenia alebo zla. Jeho cítenie, prejavy a činy nie sú kolísaním medzi dobrom a zlom, lebo sú čisté a jasné. Nedokonalý duch si v dôsledku slobodnej vôle často volí aj pochybné cesty, lebo ich chce vyskúšať. Žiaľ, nie vždy sú pre neho poučením. Často ho odvedú od pravého cieľa, i keď si to sám neuvedomuje. Práve pre svoju nedokonalosť sa nemôžu duchovné zárodky ľudských duchov sformovať v duchovnej ríši, lebo zákon rovnorodosti to nepripustí. Nedokonalé sa môže vyvíjať len v nedokonalom prostredí - v hmote. Avšak po dokončení vývoja sa stane ľudský duch dokonalým. Dokonalosť má teda v duchovnom svete rôzne úrovne, stupne, v ktorých ešte existuje vývoj. Všetko v celom stvorení sa stále vyvíja v svojich hraniciach, lebo v ňom vládne zákon pohybu.

Podľa zákona rovnorodosti sa záporné vlastnosti v rodine tiež vykoreňujú v rovnorodom prostredí, priamo v nej, aj za cenu sporov a napätí medzi jej členmi. Medzi dokonalejšími ľuďmi by ich odstránenie nebolo trvalé. Bezkonfliktnosť ešte neznamená aj zmenu. V lepšom prostredí človek jednoducho nemá príležitosť prejaviť svoje negatíva, preto ostávajú iba potlačené a utlmené.

Stvorení duchovia majú v dôsledku svojej vyššej dokonalosti oproti vyvinutým duchom vedúce postavenie v celej duchovnej ríši. Podobne ako prastvorení bytostní sa dostali na vedúce miesta, lebo ich samočinné a okamžité sformovanie prezrádza vyššiu duchovnú kvalitu oproti ostatným. Rešpektovaním tohto zákona tu nemajú problém s autoritami, a preto tu vládne prirodzená úcta a oddanosť.
Stvorení a vyvinutí duchovia sú tie hierarchie, ktoré riadia a hodnotia naše činy a osudy na Zemi a s pomocou bytostných organizujú spravodlivé napĺňanie večných zákonov. Zákony preto pôsobia ako inteligentná sila, lebo ich v niektorých prípadoch riadi inteligencia duchov, inokedy sa uplatňujú samočinne - cez základnú silu. Inteligencia stvorených duchov sa nedá s pozemskou ani len porovnať. Je iba duchovná, bez účasti rozumu, čo jej dáva úplne iný rozlet a nepredstaviteľné schopnosti. Hmotnosť alebo Zem je oproti duchovným svetom to najúbohejšie miesto v stvorení, kde má duch stráviť iba určitú fázu vývoja. Nemá ju preto považovať za cieľovú, ale len za prestupnú stanicu.

Podľa plánu vývoja sa v určitej dobe zrelosti vtelí do najvyspelejšieho národa nejaký stvorený duch ako človek. Svojimi vyššími schopnosťami podporí duchovný vývoj okolia, ktorý bez tejto vyššej pomoci stagnoval a degeneroval.

V duchovnej ríši sa vedie Kniha života, kde je zapísaný pod duchovným menom každý duchovný zárodok, ktorý odchádza na púť do hmotnosti. Riadiaci duchovia sledujú jeho cesty a všemožne mu pomáhajú, aby nezablúdil v hmote a vrátil sa späť do raja ako zrelý duch.

Ako vidieť, náš život na Zemi nie je ponechaný len na nás samých. Máme nad sebou svojich “učiteľov”, “rodičov”, ktorí nás duchovne vedú a pomáhajú nám cez našich strážnych duchov, aby sme úspešne zavŕšili cieľ, za ktorým sme sa vybrali do hmoty - na Zem.

Keďže sa duchovná ríša vznáša zo všetkých spomenutých svetov najvyššie, tak aj duch má medzi ostatnými obyvateľmi svetov najvyššie postavenie. Ako vlastne vyzerajú duchovia? To, čo všeobecne nazývame duchmi, ktorých niektorí citlivci vidia alebo cítia, sú vlastne duše nie duchovia. Človek môže svojím duchovným zrakom vidieť iba do astrálu, ktorý je strednou časťou hrubohmotnosti. Vyspelejší ľudia “dovidia” aj do jemnohmotnosti. Vo sne sa nám takisto zjavujú duše či už živých, alebo mŕtvych ľudí. V spánku totiž vychádza naša duša z tela a putuje v obrovských vzdialenostiach. Nemusíme sa obávať, že sa nevráti, lebo je s telom spojená astrálnou šnúrou, ktorá má akoby nekonečnú dĺžku.

Zákon rovnorodosti zabraňuje, aby človek videl ducha, alebo duchovný svet. Medzi vesmírom a duchovnou ríšou je príliš veľká vzdialenosť. Duch je jemnejšej podstaty než duša, lebo je na rozdiel od nej nehmotný. Vyzerá však podobne, je mužom alebo ženou, no má omnoho krajšiu, žiarivejšiu a dokonalejšiu podobu ako človek, či duša. Vieme už, že duša je jemnohmotná, preto má dlhšiu životnosť ako hrubá hmota, telo, ale raz tiež zanikne. Duch, keďže je nehmotný, nezanikne, je večný.

Ako vlastne vzniká duch a čo má s človekom spoločné? V spodnej úrovni duchovnej ríše sa nachádzajú duchovné zárodky. O ich pôvode si povieme neskôr. Pod vplyvom základnej sily, ktorá tu vyžaruje silnejšie ako vo vesmíre, sa duchovné zárodky prebúdzajú k uvedomeniu - k túžbe po sformovaní sa do duchovnej bytosti. Tak ako zárodok sliepky po dozretí inštinktívne túži byť sliepkou, tak duchovný zárodok túži byť duchovnou bytosťou. Na to, aby sa z dozretého vajíčka vyliahlo kura, treba však vhodné podmienky - vyššiu teplotu. Duchovný zárodok zas naopak, potrebuje väčší chlad, aby sa z neho sformoval duch.

Len čo sa u neho v duchovnej ríši prebudí túžba po vlastnej osobnosti, začne konať podvedome to, čo tento cieľ podporuje, čiže hľadať vhodné podmienky. Dokiaľ sa v ňom neprebudila túžba po živote, ležal nehybne, akoby spal. Až chcenie po vývoji je prvým pohybom ducha. Pod vplyvom zákona pohybu a tiaže začne duchovný zárodok klesať z duchovnej ríše do nižších sfér, aby sa mohol vyvíjať. Zastaví sa na okraji jemnohmotného sveta. V ňom sa za určitých podmienok začne formovať jeho obal, najprv do podoby dieťaťa, ktoré postupne rastie a vyvíja sa v dospelého človeka. Tak sa v jemnohmotnom svete formuje najprv duša do ľudskej podoby, ako obal duchovného zárodku.

Duchovný zárodok v jadre duše ostáva ešte nevyvinutý. Podobne ako z jablka nemôže hneď vyrásť ďalšie jablko, ale najprv strom, tak aj u ľudí sa najprv musí vyvinúť duša, až potom duch. Preto vznikol jemnohmotný svet skôr, aby sa mohli vyvinúť najprv duše. Až po ich vývoji, teda po nadobudnutí ľudskej podoby, vznikla hrubohmotnosť a s ňou aj Zem, kde vstupujú duše do hmotných tiel. Celý hrubohmotný vesmír vznikol na jediný účel - na vývoj duchovných zárodkov. Jemnohmotnosť bola pre jeho vývin iba prechodným štádiom, potrebným na to, aby sa vytvorila duša - obal ducha. Duša je vlastne spojivom, prostredníkom, pomocou ktorého sa duchovný zárodok spojí s telom, aby mohol na Zemi cez neho aktívne pôsobiť, a tým sa vyvíjať. Telo zároveň chráni dušu aj pred drsnými vplyvmi vonkajšieho prostredia.

Vyvinutí duchovia z raja nemôžu pomáhať v hmotnosti priamo, lebo zákon rovnorodosti tomu zabraňuje. Napriek tomu má každý človek svojho najvyššieho duchovného vodcu v duchovnej ríši. Ten na človeka môže pôsobiť iba cez prostredníkov v bytostnom kruhu a v jemnohmotnosti a tí napokon cez strážneho ducha.

V raji žijú deti rozličného veku, no nerodia sa tu ako na Zemi, nemajú svojich rodičov, patria všetkým. Vznikli takisto z duchovných zárodkov, sformovali sa však ihneď v tejto úrovni ako deti. Nemusia klesať za vývojom do hmotnosti, lebo sú ihneď dokonalé. Avšak chýba im zrelosť, ktorú získajú postupne v styku s dokonalými duchmi. A tak je život v raji pestrý: sú tam mužskí, ženskí aj detskí duchovia a každý sa tam môže aj citovo realizovať. Všetci duchovia sú nejakým spôsobom aktívni. Únava a prepracovanosť v raji neexistujú, lebo sú iba prejavom hmoty. Radosť zo života a neustálej činnosti zapríčiňuje aj to, že je tu stále deň, jasnejší ako na Zemi. Po tme a zle tu niet ani stopy.

Približnou napodobeninou raja sú vyššie úrovne jemnohmotného sveta. Je to ďalší zákon, podľa ktorého sa každý nižší svet utvára napodobňovaním sveta nad ním. Napodobenina však nikdy nemôže byť rovnaká s originálom. Nižší svet, tým že je vždy hutnejší, je nedokonalejší a nedokáže vytvoriť rovnaké, iba podobné. Život na Zemi je zas kópiou jemnohmotného sveta. Mnoho ľudí si myslí, že astrál je napodobeninou Zeme, lebo tam vidia kostoly, školy, mestá, aké sú na Zemi. V skutočnosti je to naopak, na Zemi napodobňujeme astrál. Jeho obraz nosíme v svojom podvedomí, lebo sme v ňom žili ako duše pred narodením.

Dokonalý duch, i keď má slobodnú vôľu, si nikdy nevolí cestu pochybnosti, pokrivenia alebo zla. Jeho cítenie, prejavy a činy nie sú kolísaním medzi dobrom a zlom, lebo sú čisté a jasné. Nedokonalý duch si v dôsledku slobodnej vôle často volí aj pochybné cesty, lebo ich chce vyskúšať. Žiaľ, nie vždy sú pre neho poučením. Často ho odvedú od pravého cieľa, i keď si to sám neuvedomuje. Práve pre svoju nedokonalosť sa nemôžu duchovné zárodky ľudských duchov sformovať v duchovnej ríši, lebo zákon rovnorodosti to nepripustí. Nedokonalé sa môže vyvíjať len v nedokonalom prostredí - v hmote. Avšak po dokončení vývoja sa stane ľudský duch dokonalým. Dokonalosť má teda v duchovnom svete rôzne úrovne, stupne, v ktorých ešte existuje vývoj. Všetko v celom stvorení sa stále vyvíja v svojich hraniciach, lebo v ňom vládne zákon pohybu.

Podľa zákona rovnorodosti sa záporné vlastnosti v rodine tiež vykoreňujú v rovnorodom prostredí, priamo v nej, aj za cenu sporov a napätí medzi jej členmi. Medzi dokonalejšími ľuďmi by ich odstránenie nebolo trvalé. Bezkonfliktnosť ešte neznamená aj zmenu. V lepšom prostredí človek jednoducho nemá príležitosť prejaviť svoje negatíva, preto ostávajú iba potlačené a utlmené.

Stvorení duchovia majú v dôsledku svojej vyššej dokonalosti oproti vyvinutým duchom vedúce postavenie v celej duchovnej ríši. Podobne ako prastvorení bytostní sa dostali na vedúce miesta, lebo ich samočinné a okamžité sformovanie prezrádza vyššiu duchovnú kvalitu oproti ostatným. Rešpektovaním tohto zákona tu nemajú problém s autoritami, a preto tu vládne prirodzená úcta a oddanosť.
Stvorení a vyvinutí duchovia sú tie hierarchie, ktoré riadia a hodnotia naše činy a osudy na Zemi a s pomocou bytostných organizujú spravodlivé napĺňanie večných zákonov. Zákony preto pôsobia ako inteligentná sila, lebo ich v niektorých prípadoch riadi inteligencia duchov, inokedy sa uplatňujú samočinne - cez základnú silu. Inteligencia stvorených duchov sa nedá s pozemskou ani len porovnať. Je iba duchovná, bez účasti rozumu, čo jej dáva úplne iný rozlet a nepredstaviteľné schopnosti. Hmotnosť alebo Zem je oproti duchovným svetom to najúbohejšie miesto v stvorení, kde má duch stráviť iba určitú fázu vývoja. Nemá ju preto považovať za cieľovú, ale len za prestupnú stanicu.

Podľa plánu vývoja sa v určitej dobe zrelosti vtelí do najvyspelejšieho národa nejaký stvorený duch ako človek. Svojimi vyššími schopnosťami podporí duchovný vývoj okolia, ktorý bez tejto vyššej pomoci stagnoval a degeneroval.

V duchovnej ríši sa vedie Kniha života, kde je zapísaný pod duchovným menom každý duchovný zárodok, ktorý odchádza na púť do hmotnosti. Riadiaci duchovia sledujú jeho cesty a všemožne mu pomáhajú, aby nezablúdil v hmote a vrátil sa späť do raja ako zrelý duch.

Ako vidieť, náš život na Zemi nie je ponechaný len na nás samých. Máme nad sebou svojich “učiteľov”, “rodičov”, ktorí nás duchovne vedú a pomáhajú nám cez našich strážnych duchov, aby sme úspešne zavŕšili cieľ, za ktorým sme sa vybrali do hmoty - na Zem.

každý svet je inej podstaty, aj duchovná ríša je úplne iného druhu než svety pod ňou. Je nehmotná, a preto večná, nepodlieha starnutiu ani rozkladu. Už jej názov prezrádza, že v nej žijú duchovia. Aby sme lepšie pochopili ich podstatu a ich postavenie v stvorení, zopakujeme si, akí obyvatelia žijú v jednotlivých svetoch pod nimi obr.


V hrubohmotnom vesmíre žijú na mnohých planétach ľudia.